Get Adobe Flash player
Home

Novinky

Kalendár

Farnosť Kokava nad Rimavicou

Rekonštrukcia kaplnky - prosba o pomoc

 

Kaplnka Utekáč

 

             Z dôvodu kritického stavu kaplnky sv. Antóna Paduánskeho v Utekáči sme museli pristúpiť k jej celkovej rekonštrukcií. Pretože sa jedná o celkovú rekonštrukciu ako aj nové stavebné úpravy (odvodnenie, vysušenie muriva, omietky, oprava strechy, ako aj prístavba novej sakristie a ak by sa dalo aj rekonštrukcia interiéru).

          Z dôvodu nedostatku financií sa veriaci a farníci z obce Utekáč obracajú na dobrých a štedrých darcov, ktorý by chceli prispieť na uvedenú rekonštrukciu nejakou finančnou čiastkou alebo stavebným materiálom môžu tento odovzdať p.farárovi Jozefovi Bednárikovi,

 

prípadne priamo prispieť na číslo účtu  0342013530/0900

 

Za Vaše milodary vopred ďakujeme.

                                                                                                                             utekáčskí farníci

Kaplnka Utekáč Kaplnka Utekáč
Kaplnka Utekáč
Kaplnka Utekáč Kaplnka Utekáč

 

 

Veľkonočné prianie

 

Pokoj Vám, ja som to, aleluja!

 

Požehnané prežitie veľkonočných sviatkov.

Nech vzkriesený Kristus vstane aj v našich srdciach a Jeho vykupiteľské dielo posilni našu nádej pre večný život.

Nech Boh pokoja otvorí naše oči, aby sme ho spoznali ako svojho Pána pri lámaní chleba.

Nech nás Duch Svätý utvrdí vo viere, aby sme mohli s Tomášom vyznať: „PÁN MÔJ A BOH MÔJ!“

 

Zo srdca všetkým vyprosuje duchovný otec Jozef Bednárik

 

Program sv.omší

Zelený štvrtok, Veľký piatok, Biela sobota, Veľkonočná nedeľa a Veľkonočný pondelok

 

Posledné tri dni Veľkého týždňa - tzv. (Veľkonočné) posvätné trojdnie alebo triduum – Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota, majú bohatý liturgický obsah a symboliku.

Je to spoločné pomenovanie troch dní, v ktorých si Cirkev pripomína udalosti nášho vykúpenia v ich historickom poradí: Kristovu smrť na Veľký piatok, Krista uloženého v hrobe na Bielu sobotu a Kristovo zmŕtvychvstanie na Veľkonočnú nedeľu.

Podstatou Zeleného štvrtku je spomienka na ustanovenie sviatosti Oltárnej i sviatosti kňazstva. Na Zelený štvrtok predpoludním biskupi na pamiatku ustanovenia sviatosti kňazstva slúžia sväté omše so všetkými kňazmi svojich diecéz. Táto svätá omša sa nazýva Missa chrismatis. Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej používa pri krste, birmovaní, sviatosti pomazania chorých a pri vysvätení kňazov.

 

Vo štvrtok večer slávil Ježiš Kristus poslednú večeru so svojimi učeníkmi. V tento večer ustanovil dve sviatosti: kňazstva a eucharistie, resp. premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami „Toto robte na moju pamiatku“.V Zelený štvrtok sa večerná svätá omša slávi na pamiatku ustanovenia Sviatosti Oltárnej, známa obradom umývania nôh dvanástim mužom. Týmto dňom, ktorý dostal svoje pomenovanie pravdepodobne podľa zelene v Getsemanskej záhrade, kde sa Ježiš Kristus modlil pred svojim zatknutím vojakmi, začína Veľkonočné trojdnie.

Vo štvrtok prestávajú zvoniť zvony, ako znak spoluúčasti s utrpením Krista. Ich zvuk sa ozve až na slávnostnú Glóriu na vigíliu vzkriesenia na Bielu sobotu a namiesto nich sa používajú rapkáče. Po skončení svätej omše si pripomíname Pána Ježiša, ako v Getsemanskej záhrade bdie v modlitbe. Apoštoli od únavy zaspali a Ježiš zostáva celkom sám, opustený. Túto udalosť symbolizuje nielen otvorený prázdny svätostánok, zhasnuté večné svetlo pred ním, ale aj obnažovanie oltárov a odnášanie všetkých predmetov z nich. Obnažená oltáre symbolizujú opustenosť Krista v Getsemanskej záhrade.

Trojdnie pokračuje Veľkým piatkom - dňom utrpenia, ukrižovania a smrti Ježiša Krista. V rímskokatolíckych chrámoch sa v tento deň neslúži svätá omša, oltáre sú bez chrámového rúcha. Všetci veriaci sa postia od mäsitých pokrmov a najesť sa možno za deň len raz do sýtosti. Je to deň osobitne zasvätený spomienke Ježišovho utrpenia a smrti na kríži. Je to deň pôstu, pokánia a jediný deň roka, kedy sa neslávi Eucharistická obeta. Namiesto nej sa koná liturgia umučenia Pána, ktorá pozostáva z bohoslužby slova, slávnostnej modlitby veriacich, z poklony Svätému krížu a sv. prijímania. Ježišovu smrť nám pripomína aj liturgická farba - farba krvi. V tento deň sa čítajú alebo spievajú pašie.

Obrady Bielej soboty sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Biela sobota - oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou. To znamená na Bielu sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha (sviatky Židov konané na pamiatku poslednej večere v egyptskom zajatí, keď anjel smrti prešiel okolo príbytkov Izraelitov a neuškodil im, lebo mali veraje dverí pomazané krvou obetného baránka, Ex 12,1-51), teda sviatky, pred ktorými bol Pán Ježiš ukrižovaný.

Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie, slávi sa vigília už ako radostná slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.

Veľkonočná vigília – noc pred Veľkonočnou nedeľou, bola liturgicky veľmi bohatá bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú pobožnosti skrátené. Liturgia veľkonočnej vigílie sa začína zapaľovaním a požehnaním veľkonočného ohňa a svätením veľkonočnej sviece - paškálu. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky – bohoslužbu slova, 3 a 7 čítaní zo Starého zákona, liturgiu krstu, ďalej obrad vzkriesenia a Eucharistickú liturgiu (slávnostnú svätú omšu, kde po 40-dňovej prestávke opäť zaznie víťazný spev Aleluja!).
Vo veľkonočnú nedeľu si kresťania pripomínajú ukrižovanie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Zmŕtvychvstanie – najväčší Kristov zázrak a základná pravda kresťanskej viery. Je to víťazné zavŕšenie Kristovho vykupiteľského diela. Jeho duša sa opäť spojila s osláveným telom, na ktorom síce ostali rany ukrižovania, ale ináč nepodliehalo obmedzeniam času a priestoru.

Veľkonočný pondelok sa zvykne nazývať aj „Pondelkom Baránka“ na pamiatku toho, čo sa udialo prvého dňa po sobote. Vtedy totiž anjel dodával odvahu ženám, ktoré na úsvite pribehli k hrobu a boli vydesené a znepokojené, keď ho našli prázdny. „Neľakajte sa!“ povedal im. „Vstal z mŕtvych. Niet ho tu.“ (Mk 16, 6). A dodal: „Ale choďte a povedzte (to) jeho učeníkom“. Posledný sviatočný deň Veľkej noci je známy aj šibačkou a oblievaním dievčat vodou.


Veľkonočné obdobie – obdobie veľkonočnej slávnosti – trvá 50 dní. Začína sa na Bielu sobotu večer a končí sa večer na sviatok Zoslania Ducha Svätého (Turíce). Toto obdobie sa slávi v radosti a plesaní ako jeden sviatočný deň, ba ako jedna „veľká nedeľa”. Predovšetkým v týchto dňoch sa spieva radostné Aleluja.

 

Zdroj: Internet


Zd

 

Pastiersky list biskupov Slovenska

k národnému referendu o ochrane rodiny dňa 7. februára 2015

 

Pastierský list

 

Celý text získate kliknutím na obrázok alebo tento odkaz.

 

Modlitba za zachovanie Božieho plánu - 2 na A4 (pdf)

 

Uvedená modlitba sa modlí v rôznych spoločenstvách a súkromne za úspešné referendum. Napr. aj vo farnosti Lučenec-Rúbanisko:

http://lucenec.fara.sk/index.php/pripravovane-akcie/adoracia-a-modlitby-za-uspesne-referendum

 

 

 

 

Pozvánka

Kliknutím na obrazok zväčšiť !!!

 

 
OBETOVANIE PÁNA - HROMNICE

 

"Keď uplynuli podľa Mojžišovho zákona dni ich očisťovania..." Tak sa začína v Lukášovom evanjeliu správa o očisťovaní Panny Márie a o obetovaní jej božského Syna.

Podľa levitických predpisov Starého zákona každú matku pokladali po pôrode za rituálne čiže obradovo nečistú, a to po narodení chlapca 40 dní a po narodení dievčaťa 80 dní. V tom období sa taká žena nesmela pohybovať vo verejnosti ani vstúpiť do chrámu.

Po uplynutí uvedeného času izraelská matka sprevádzaná svojím mužom priniesla do jeruzalemského chrámu očisťovaciu obetu. Bohatšie ženy obetovali baránka a holúbka či hrdličku, kým chudobné iba dva holúbky alebo hrdličky.

Ak sa narodil prvorodený syn, pri očisťovaní ho rodičia "predstavili" Pánovi. Podľa starozákonnej knihy Exodus (Ex 13, 11) totiž všetko prvorodené patrilo Bohu na znak toho, že pred odchodom Izraelitov z Egypta Boh usmrtil Egypťanom všetko prvorodené mužského pohlavia, kým Izraelitom prvorodených zachoval. Preto sa mu malo obetovať všetko mužské prvorodené: zvieratá sa mali zabiť, kým chlapci sa mali vykúpiť cenou piatich strieborných šeklov (por. Nm 18,15n).

Jozef a Mária sa podrobili týmto predpisom, hoci milostiplná Matka sa nemusela obradove očisťovať ani prinášať obetu "za hriech" a jej Syn ostával naplno Pánov aj po zaplatení piatich šeklov. Malý Ježiš sa podrobil rituálnym predpisom, lebo navonok sa ničím nechcel odlišovať od členov svojho národa. Podobne jeho Matka chcela byť jednoduchou dcérou Izraela a poníženou Pánovou služobnicou.

No pri predstavovaní malého Ježiša sa stalo predsa čosi nezvyčajné. V tom istom čase prišli na Božie vnuknutie do chrámu starec Simeon a 84-ročná "prorokyňa" Anna. Boli to predstavitelia spravodlivých mužov a žien Starého zákona. Tí prišli privítať očakávaného Mesiáša-Spasiteľa. Simeon ďakoval Bohu, že mu doprial uvidieť spásu, "svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela".

Osobitným posolstvom sa Simeon obrátil na Ježišovu Matku: "On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať. A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc." (Lk 2,34-35)

Boli to tajomné slová, ale zreteľne naznačovali dramatické chvíle, ktoré očakávali ju aj jej Syna.

Sviatok Obetovania Pána sa pred liturgickou reformou 2. vatikánskeho koncilu slávil ako sviatok Očisťovania Panny Márie, to znamená, že sa zameriaval viac na úlohu Ježišovej Matky v predkladanom tajomstve.

Liturgia sviatku predvída pred farskou alebo komunitnou sv. omšou obrad svätenia sviec - hromničiek. Tieto sviece symbolizujú svetlo a obetu.

Obrad svätenia sviečok je zameraný predovšetkým na symbol svetla. Preto sa kňaz modlí: "Bože, pôvodca a zdroj všetkého svetla, ty si dnes spravodlivému Simeonovi ukázal Ježiša Krista ako pravé svetlo, ktoré prišlo osvietiť všetkých ľudí; vrúcne ta prosíme, vypočuj prosby svojho ľudu: posväť tieto sviece, ktoré ponesieme v sprievode na tvoju oslavu, a veď nás cestou čnosti, aby sme vošli do svetla večnej slávy."

Svieca horením nielen svieti, ale aj sa míňa, spotrebúva. Je to symbol obety: obety Kristovej i jeho nasledovníkov. Preto je sviatok Obetovania Pána akýmsi osobitným sviatkom rehoľníkov. Tí tiež majú podobne ako svieca nielen svietiť, ale aj stravovať sa, obetovať sa v Božej službe. Sv. otec máva v tento deň sv. omšu v chráme sv. Petra pre rehoľníkov a rehoľné sestry. Predstavitelia rehoľných spoločností mu pri tejto príležitosti venujú veľké sviece.

Veriaci ľud zažíha hromničnú sviecu vo svojich domoch pri vážnych príležitostiach, ako je zaopatrovanie chorých alebo modlitbové bdenie pri zomierajúcom. Niektorí zapaľujú hromničky aj pri veľkej búrke.

 

Zdroj: Životopisy svätých sú spracované z knihy:
ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom 4. Tatran Bratislava 1992.

 

 
 

Požehnané a milostiplné vianočné sviatky a Nový rok 2014

Požehnané a milostiplné vianočné sviatky a Nový rok 2014 Vám želá Váš duchovný otec farnosti Kokava nad Rimavicou.

 

        Narodenie Ježiša Krista – sviatky jeho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky – Vianoce 24. – 25. decembra oslávia na celom svete dve miliardy kresťanov. Presný dátum narodenia Pána asi pred 2000 rokmi známy nie je. Slávenie 25. decembra ako narodenie Ježiša je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávia slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Časť pravoslávnych veriacich oslavuje vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára 7. januára.

 

Narodenie Pána – VIANOCE (25. december)

         Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia pripomínalo sa na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia (prvý záznam je z Ríma z r. 336). Sviatok sa slávil 25. decembra. Keďže 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archaniel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, tak o 9 mesiacov (čo je čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania je symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Ďalšou hypotézou je dejinno – náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Kresťania tento pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – ako Slnka na základe biblických citátov. Napr. Kristus ako Slnko spravodlivosti – Sol iustitiae, Kristus – Svetlo sveta. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 – 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz. Od 6. storočia na sviatok Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: polnočnú (utiereň), rannú (pastiersku) a slávnostnú dennú. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 – 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach. Ježiš sa narodil v Betleheme (heb. Dom chleba). Je to mesto asi 8 km južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš. Slávnosť Narodenia Pána sa slávi s vigíliou a s oktávou. Vianočné obdobie však pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána (do r. 1969 sa končilo 2. februára). Do tohto obdobia zaraďujeme štyri významné sviatky kresťanského kalendára: Sviatok Svätej rodiny, Slávnosť Bohorodičky Panny Márie, slávnosť Zjavenia Pána a sviatok Krstu Pána.

 

Sviatok Svätej rodiny 

          Tento sviatok sa od r. 1969 slávi v nedeľu po Narodení Pána. Kult Svätej rodiny (Ježiš, Mária a Jozef) má svoje korene už v stredoveku, ale do kresťanskej verejnosti prenikol až začiatkom 17. storočia. Jedným z jeho horlivých šíriteľov bol sv. František Saleský (1567 – 1622), ktorý predstavoval tri osoby Svätej rodiny ako zemský obraz nebeskej Najsvätejšej Trojice. K tejto myšlienke pridali ďalší rozmer jezuiti vo Francúzsku, ktorí ju dávali ako vzor kresťanských rodín. Vo francúzskej časti Kanady veľkým šíriteľom úcty k Svätej rodine bol quebecký biskup Francois de Montmorency Laval (1623 – 1708). Medzi podporovateľov kultu Svätej rodiny patrili aj pápeži Pius IX. (1846 – 1878) a Lev XIII. (1878 – 1903), ale až Benedikt XV. v r. 1921 nariadil slávenie tohto sviatku pre celú Cirkev (pôvodne sa slávil na prvú nedeľu po Zjavení Pána).

 

Sviatok Panny Márie Bohorodičky (1. január 2013)

          Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil l. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi l. a 6. januárom, alebo – keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola – 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Siensky (1380 – 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721. Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 – 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“. Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie. Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) – titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r- 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.

 

Sviatok Zjavenia Pána – Traja králi (6. januára 2013)

          Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Kána Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách, nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále. Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“. (KKC 528) Útek do Egypta a povraždenie neviniatok sú prejavom toho, ako temnoty odporujú svetlu: „Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali“ (Jn 1,11). Celý Kristov život bude poznačený prenasledovaním. A jeho vlastní majú na ňom podiel s ním. Jeho návrat z Egypta pripomína exodus a predstavuje Ježiša ako definitívneho osloboditeľa. (KKC 530, 574)

 

Sviatok Krstu Pána

          Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Ak táto nedeľa pripadne na 7. alebo 8. januára, sviatok sa neslávi – z liturgického hľadiska sa dáva prednosť sláveniu II. vianočnej nedele. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.

 

Vianoce a stavanie betlehemov

         K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Jedná sa o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v Greccio v r. 1223.

 

Pieseň Tichá noc, svätá noc

          Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz pred 188 rokmi v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v kostolíku v Oberndorfe. Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Históriu tejto salzburskej vianočnej piesne a jej melódiu si možno vyhľadať na internetovej stránke www.stillenacht.at. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu. Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvomi sólovými hlasmi a – pretože organ mal poruchu – so sprievodom gitary. Text vo forme básne napísal Mohr už dva roky predtým v Mariapfarre v Lungau.